Popis prvých letov okuliarmi na nočné videnie z cyklu Príbehy leteckých záchranárov spod Vysokých Tatier LZZS ATE Poprad. Autor Pavol Svetoň.
Zima na prelome rokov 2006/7 nebola veľmi mrazivá. Večer 15. januára 2007 okolo 17:00 hod. mi zazvonil telefón. „Príď na letisko, budeme lietať v noci“. Vzal som zo sebou kameru a fotoaparát hoci som vedel, že z fotografovania nebude nič.
Prípravy
V malej miestnosti posádky LZZS na popradskom letisku bolo plno ľudí. Riaditeľ firmy Milan Hoholík, inštruktor švajčiarskej záchranárskej spoločnosti REGA Lotsch, piloti Viliam Krivák, Andrej Kohút, lekár Henryk Zajac a záchranár Martin Pavlovský. Pripravovali sa na let. Malo sa letieť z popradského letiska na Zbojnícku chatu, potom sa mal vrtuľník vrátiť na popradské letisko, kde sa mala vymeniť posádka, ktorá mala urobiť to isté a k tomu pridať nočné pristátie na Podlesku v Slovenskom raji.
So špeciálnymi okuliarmi na nočné videnie sa posádky LZZS ATE zoznámili v decembri 2005 a začiatkom roku 2006. Po základnom výcviku, v priebehu roku 2006 nalietali v noci viac ako 120 letových hodín, čo bola sedmina z celkového počtu nalietaných hodín v tom roku. Išlo o prevozy pacientov z nemocníc na špecializované zdravotnícke pracoviská po trasách, ktoré poznali a boli relatívne bezpečné. Teraz však išlo o niečo iné – o lety do hôr, do dolín a na miesta, ktoré boli pre posádky vrtuľníkov niekedy aj cez deň nebezpečné.
NVG – Night Vision Goggles – Okuliare na nočné videnie
Nočné NVG okuliare (Night Vision Goggles) sa podobajú na divadelný ďalekohľad. Sú pripevnené na prilbe. Umožňujú vidieť terénne prekážky, ktoré by za normálnych nevideli. Vidia lesy, lúky, neosvetlené domy ale aj veľmi vzdialené svetelné body. Napríklad vidia svetlo baterky zo vzdialenosti 10 km, blikajúce svetlá sanitky až na vzdialenosť 20-30 km a signálne svetlo umiestnené na TV stožiari vo vzdialenosti 100 km. Okuliare využívajú zvyškové svetlo z hviezd, mesiaca, osvetlenia miest a dedín, automobilov na cestách – takzvané svetelné znečistenie.
Let s nočným videním
V ten deň okolo 18:00 hod. vedľa švajčiarskeho inštruktora so do kabíny vrtuľníka sadol šéfpilot Viliam Krivák. Vzadu v kabíne sa spolu so mnou usadil lekár Henryk Zajac.
Chvíľu trvalo, kým sa helikoptéra AGUSTA A109K2 zohriala na prevádzkové hodnoty motory a potom sa ľahko odlepila od zeme. Leteli sme smerom na Vysoké Tatry, na Starú Lesnú. Pilot a inštruktor mali na očiach okuliare na nočné videnie. My – pasažieri sme v hustnúcej tme videli pod sebou len tmavé polia a svetielka aut uháňajúcich po podtatranských cestách. Kdesi vzadu sa strácali svetlá Popradu a pred nami sa črtali tmavé siluety Slavkovského a Lomnického štítu. V slúchadlách sme počúvali anglickú komunikáciu inštruktora s pilotom. Radil a upozorňoval pilota na problémy, s ktorými by sa mohol počas letu stretnúť. Vrtuľník sa trochu zatriasol, natočil sa, pilot znížil výkon motora a my sme začali pomaly klesať. V tme sme videli siluety stromov a potom biele miesto na zemi, ktoré osvetlil palubný reflektor. Pilot na rozdiel od nás videl všetky prekážky, ktoré sa vynárali pred i pod vrtuľníkom. Boli zreteľné a on sa vedel s pomocou okuliarov bezpečne orientovať.
V tme
Pristáli sme, ale len na niekoľko sekúnd. Motory sa opäť rozbehli, stroj sa naklonil a vyrazil dopredu. Naberal výšku a kurz na Veľkú Studenú dolinu. Na ľavej strane sa objavila dlhá takmer neprerušovaná šnúra svetiel tatranských osád – Dolného, Horného, Starého a Nového Smokovca. O chvíľu sme sa ponorili do tmy. Vošli sme do tmavého sveta hôr, do ktorého by sa bez špeciálneho nočného videnia neodvážil žiaden pilot. A ak, tak len vo výnimočnom prípade. Vľavo za oknom kabíny v tme sa črtala silueta severovýchodnej steny Slavkovského štítu, vpravo ostré hrebene Malého, Prostredného a Veľkého Kostola. Pomaly sme stúpali do výšky takmer 2000 metrov nad morom. Pilot viedol stroj s istotou profesionála. Vynikajúco sa orientoval v priestore. V tme kabíny svetielkovali len palubné prístroje a v ušiach zakrytých slúchadlami nám znel pokojný zvuk motora. Pred nami bol strmý hang pod Zbojníckou chatou, ľahko sme v bezpečnej výške preskočili Bránu. Stroj sa naklonil vpravo. Pilot mal dosť priestoru na malý okruh. Pod nami sa objavila biela zem. Zakrúžila nám pod nohami, vyrovnala sa a začala sa približovať. Svetlá palubného reflektora osvietili biely kruh na snehu. Pristávali sme na zamrznutom a snehom pokrytom Dlhom plese pod Zbojníckou chatou. Vrtule zvírili sneh, kúdole bielych ihličiek vnikli na chvíľu cez otvorené dvere do kabíny. Lekár vyskočil zo stroja a ja som stačil urobiť jeden- dva fotografické zábery. Ešte urobil pár krokov do bezpečnej vzdialenosti od vrtúľ stroja a my sme sa opäť vzniesli do výšky a nabrali kurz na popradské letisko. V mrazivej noci v doline bolo vidieť len blikajúce svetielka vrtuľníka. O chvíľu pilot pristával na popradskom letisku. Miesto si vymenil s Andrejom Kohútom. Aj on viedol Agustu bezpečne pomedzi všetky nástrahy, ktoré čakali posádku v snehom zasypanej doline. Záchranár Martin Pavlovský, ktorý ma na letisku vymenil sa určite cítil na palube nočného vrtuľníka istejšie ako ja.
Nočné lety
Tak ako pre pilotov a lekárov aj pre neho to bol celkom obyčajný let. Tentoraz v tme. Posádka sa vrátila na popradské letisko po okružnom lete nad Slovenským rajom, kde urobila s pomocou hasičov skúšobné nočné pristátie v teréne.
V nasledujúcich dňoch si nočné lietanie do horského terénu vyskúšali ďalší piloti LZZS ATE – Ján Rušin, Pavel Cerovský, Ján Breuer, János Bók, Ján Strašifták, P. Bučko, Stanislav Hudec.
Nočné záchranné lety dali novú šancu všetkým, ktorí najviac potrebovali pomoc v núdzi nielen v dolinách, ale aj na horách.
Fotogaléria
Autor fotografií: Pavol Svetoň